Rozhranie IDE/EIDE/ATA
Rozhranie IDE (Integrated Device Electrocnics) nazývané tiež nesprávne AT-Bus bolo navrhnuté v roku 1986 firmami Western Digital a Compaq ako následník rozhrania ST506.
Cieľom bolo navrhnúť lacné rozhranie, ktoré by poskytovalo vyšší výkon ako predchádzajúce dve rozhrania. Jedným z limitujúcich faktorov ako u rozhrania ST506, tak u rozhranie ESDI bol prepájajúci kábel. Čím je dlhší kábel, tým nižšia je maximálna prenosová rýchlosť a tým vyššia je hladina šumu. Táto úvaha viedla k záveru, že hlavná riadiaca jednotka disku bola umiestnená priamo na pevný disk (tým sa skrátil kábel na minimum) a vlastné rozhranie už slúži iba ako prostredník medzi diskom a zbernicou. Vďaka tomuto riešeniu sa podstatne znížila hladina šumu a je možné umiestniť na jednu stopu vyšší počet sektorov (26 až 35). Teoretická hranica prenosovej rýchlosti je 8 MB/s a prakticky sa pohybuje asi v rozmedzí od 700 kB/s do 1400 kB/s. Zapojenie diskových jednotiek IDE sa vykonáva pomocou jedného 40 žilového kábla.
IDE bol pôvodný názov, potom sa štandardizovalo na ATA (Advanced Technology Attachment) ako širší štandard, ktorý zahŕňal vylepšenia ako CD-ROM a podobné. Keď vyšiel SATA (Serial ATA), ľudia začali používať názov PATA (Parallel ATA) keď odkazovali na staršie paralelné pripojenie zbernice (tí, ktorí využívajú plochý kábel), aby to bolo konkrétnejšie než termín ATA, ktorý môže odkazovať na ktorýkoľvek. Oba sú súčasťou ATA štandardu a používajú rovnaké sady logické príkazov, ale SATA samozrejme má iné elektrické rozhranie. Oba typy jednotiek (SATA a PATA) sú IDE zariadenia. ATA štandard umožňuje použiť káble v dĺžkach od 450 do 900 mm (18 do 36 palcov), pričom sa predpokladá použitie v tienených vnútorných priestoroch elektronických zariadení.
Rozhranie EIDE (Enhanced Integrated Device Eelectronics) je rovnako ako jeho predchodca navrhnuté firmou Western Digital. Vychádza zo štandardu IDE, zachováva kompatibilitu zdola a odstraňuje nasledujúce nedostatky rozhrania IDE:
- dovoľuje zapojenie až štyroch zariadení.
- dovoľuje zapojenie aj iných zariadení ako sú pevné disky (napr. CD-ROM, páskové mechaniky atď).
- pri práci s diskom používa adresovacie metódu LBA (Linear Block Address), ktorá eliminuje obmedzenia kapacity disku na 512 MB. Pri adresáciu LBA je rezervované:
- 4 bity pre povrch (maximálne 16 povrchov)
- 16 bitov pre cylinder (maximálne 65536 cylindrov)
- 8 bitov pre sektor (maximálne 256 sektorov)
- poskytuje vyššiu prenosovú rýchlosť a môže komunikovať buď prostredníctvom režimu PIO (Processor Input Output), alebo prostredníctvom DMA (Direct Memory Access) režime.
Do uvedenia Serial ATA (SATA) sa pripájali ATA zariadenia 40-pinovým konektorom na široké ploché káble. (Jednotlivé žily kábla boli ukladané vedľa seba, takže celý kábel pripomínal stuhu). Každý kábel mal dva alebo tri konektory, z ktorých sa jeden pripájal na radič, ktorý spájal rozhranie so zvyškom počítača zvyšné jeden resp. dva sa pripájali k zariadeniam. Parallel ATA káble prenášajú dáta v 16 alebo 32 bitových paralelných blokoch. Existujú aj káble, na ktoré sa dajú pripojiť tri zariadenia, ale v tomto prípade bolo jedno z nich len na čítanie (read-only). Konektory na kábli boli rovnocenné, nezáležalo na tom, ktorý konektor sa zapojil do matičnej dosky a ktorý do zariadenia. Ak sú dve zariadenia pripojené k jednému káblu, vo všeobecnosti sú nakonfigurované tak, že jeden je master a druhý slave. Zariadenie master sa zobrazuje pred slave zariadením, keď operačný systém zisťuje dostupné zariadenia. Master zariadenie rozhoduje o prístupe k zariadeniam na kanáli. Z toho mali výhodu zariadenia citlivé na prístupovú dobu, ako napríklad prvé CD-RW mechaniky. Každý kanál musí mať nastavené master zariadenie, aby mohol správne fungovať.